Na ceste životom blúdiaca osôbka... Zoznam autorových rubrík: Letom-svetom, Súkromné, Nezaradené, Poviedka I
Včera som pri mojom pravidelnom prokrastinovaní pred skúškou otvorila známy slovenský lifestyle-ový časopis. Zaujal ma jeden článok o nevere. Autorka článku uvažovala o tom, ako dnešná doba zmenila aj partnerské vzťahy, dôveru a pojem nevery. Kým v minulosti ste pri podozrení na neveru hľadali odtlačky rúžu na jeho košeli, tak teraz stačí v nepozorovanej chvíli dostať sa k neodhlásenému účtu a kliknúť na kolónku s prijatými správami.
Ich história je staršia ako McDonald a ich pôvod v sebe nesie modrú krv aristokratov. Nosili ich už muži v rokoku, kto nemal biele legíno- pančuchy nebol „cool". Potom nasledovalo dlhé stáročia ticho, až nadišli 80.roky 20.storočia a objavili sa v Madonniných videoklipoch. Znovu ich nosili, tentoraz už však ženy (a nie muži), a tá, ktorá ich nemala, nebola „cool". Potom, sa znovu odmlčali, ale o 20 rokov nahlásili svoj návrat späť. A tu sa dostávame do prítomnosti...
Uááá, cestujeme! Prekrikujú sa hlasy v mojej hlave. Nie, nie som žiadny schizofrenik. Zájazdy, dovolenky, spoznávanie nových miest mám veľmi rada. Najradšej nasávam atmosféru danej oblasti či mesta, pozorujem davy ľudí na rozvášnených uliciach. Samozrejme, dovolenku milujú všetci, mne stačia také dva týždne a potom, šup- šup, domov. Predsa som len domased- ale to bude iný príbeh... Vráťme sa k téme cestovania, ktoré má isté neuveriteľné nevýhody.
Možno bude môj článok subjektívny, nakoľko aj ja patrím do skupiny občanov hlásiacich sa k stavu študentov. Často čítam príspevky, počúvam názory, aké to majú študenti ľahké. Cestujú za polovičné náklady, v banke neplatia poplatky, vstupenky majú tiež za polovicu, dokonca im vracajú aj dane po podaní daňového priznania. A to, som ešte nehovorila o rečiach ako je nám dobre, keďže do školy takmer nechodíme, spíme do obeda aj cez pracovné dni (nielen cez víkendy). A tí, ktorí bývajú na internátoch sa zúčastňujú pravidelných legendárnych chodbovíc. Niektoré fakty môžu byť pravdivé, ale...
Štvrtok večer mal byť ako každý iný. Mama dnes opäť musela dokázať svoje schopnosti. Ono je to tak, že deti ostanú vždy deťmi, kým majú aspoň jedného z rodičov. Nezáleží, či máte 15, 35 alebo 45. Kým máte rodičov, ste ich dieťaťom.
Autorom tohto jednoduchého, avšak pravdivého výroku je Paulo Coelho. Nie som fanúšikom jeho kníh, hoci jeho knihy nesú v sebe mnoho myšlienok na hlbšie premýšľanie. A väčšinou sa s jeho filozofickými úvahami zhodnem.
Kamkoľvek v tieto posledné dni kliknem, všade nachádzam hlúpe články o predsavzatiach a ich dodržaní na Nový rok. Články pre ženy sľubujú štíhlosť, nájdenie partnera, zmenu celého života, a len pod jednou podmienkou, ak sa ich budeme snažiť dodržiavať. Články pre chlapov nasľubovali kúpu nového auta, technických hračiek, nájdenie partnerky, ktorá bude stáť za to, a tiež len pod jednou podmienkou- ak vytrvajú a svoje predsavzatie dodržia.
Cestujem vlakom. Niekedy denne, niekedy len raz týždenne. A práve počas ciest vlakom, mi vždy učaruje premena dňa na noc, keď obloha stmavne do farby čučoriedok a postupne nebo tmavne a slnečného svetla niet. A keď vlak prechádza cez nejakú obec či mesto, vidím cez sklo postupne sa zapínajúce svetlá na ulici, v domoch, autách, v ľuďoch...
Poznáte ten pocit, keď čítate knihu a každou jednou ubúdajúcou stránkou sa vynára obava z dočítania knihy?! Samozrejme, nie je to tak počas čítaní každej knihy. Deje sa to len pri niektorých, pri takých zvláštnych...
Väčšina žien, ktoré poznám, tento fenomén už zažili. Dokonca, ho často zažívam aj ja. A túto vec poznám len z jednej stránky- z tej ženskej. Takže, dúfam, že mi niekto obzrejmí aj mužskú...Chlapi- diskusia je tu pre vás!
Snažím sa rozpamätať, kedy sa to všetko začalo. Myslím, že na základnej škole. Zhruba ako 12-ročná šiestačka som prechádzala prvými príznakmi puberty. Prejavovalo sa to napríklad nakupovaním hlúpych (vtedy sa mi to tak nezdalo) babských časopisov
O električkách, cestujúcich sa už na blog.sme popísalo mnoho. Čítala som o sťažnostiach, názoroch, o láske, neláske. Spoznania či strastiplné cestovanie v preplnených spojoch. Nuž, tentokrát mám jeden príbeh aj ja.
Neznášam nepríjemných predajcov. Sama som v niekoľkých obchodoch brigádovala a doteraz brigádujem, a všade platilo: "Náš zákazník, náš pán!". Akokoľvek nepríjemný bol zákazník a akékoľvek neprijateľné požiadavky mal, vždy som sa mu snažila vyhovieť alebo aspoň slušne odpovedať a samozrejme s dobrým odôvodnením. Avšak, si myslím, že tentokrát budem musieť sama podať sťažnosť ako zákazník...
Minule ma napadla jedna (pre mňa) zaujímavá vec- pokusy na zvieratách a organizácie, ktoré sa tým oháňajú. Aby ste si nemysleli, nie som žiadna tyranka a zvieratá (okrem hmyzu a hlodavcov a plazov) mám veľmi rada.
Poznáte ten pocit, keď toho máte v hlave akoby na prasknutie?! Myšlienky priam praskajú vo švíkoch a bežne sa vám závitmi premieľa vyše tisícorakých myšlienok. Každá je iná a máte pocit, že každou jednou myšlienkou dokážete prinajmenšom divy hodné zázrakov. Zmeníte ľudstvo, urobíte krajším celý svet. Ja také myšlienky občas mávam.
